Začínam od "Adama"
Aby  som od začiatku opísal, ako som sa dostal k záľube chovať hadov, musím  uviesť toto. Keď som sa naučil čítať v 1. triede, väčšina mojej  literatúry sa týkala prírody a viac-menej ma to drží doteraz Bolo to  pravdepodobne v roku 1985 keď som si kúpil knihu "Moji priatelia hady"  od Jiřího Haleša. To som mal 18 rokov. Je to z môjho pohľadu veľmi  zaujímavo a pútavo napísaná publikácia, ktorá má poznačila na celý život.  Odvtedy som mal zvýšený záujem o tieto zaujímavé tvory. Zostalo to na dlhé roky len v  rovine literatúry, prírodopisných filmov a obdivu v ZOO alebo na  výstavách exotických zvierat. Dcéru a syna som od malička viedol k láske  a rešpektovaniu prírody a všetkého živého. Mať doma hada bol môj dlhodobo nesplnený sen.
Dcéra  svojho času prišla domov z cirkusu s fotografiou s asi 4 metrovým  pytónom okolo ramien. Za fotografiu dala v tej dobe 100 korún, čo bolo pre ňu ako  študentku vtedy veľa peňazí. Vedela, že mi s tým spraví radosť, ale  hlavne prekonala sama seba, strach a obavu z takého veľkého a silného  zvieraťa. Najmä so synom sme pri potulkách po lesoch v okolí Senice z  nadšením pozorovali rôzne plazy. Či to už boli slepúchy, alebo nádherné  samce jašterice zelenej, či menej pestrofarebné samice, alebo mláďatá nie  väčšie ako pár centimetrov, kochali sme sa ich krásou. V najväčšom  vytržení sme boli vždy pri stretnutí s hadmi, samozrejme užovkami. Keď  sa nám podarilo niečo chytiť a bolo to jedno či to bol slepúch,  jašterica alebo had-užovka, zo začiatku sa každé ulovené  zviera trepotalo a metalo v rukách a snažilo sa utiecť. Po čase  pochopiac, že sa mu nič zlé nedeje, cítiac príjemné teplo dlaní sa  takmer každému chytenému zvieraťu ukľudnilo bláznivo tlčúce srdiečko.  Väčšinou sa potom v pohode popreplietalo pomedzi prsty a vôbec nemalo  tendenciu niekam utiecť. Slepúchy a najmä hady boli vždy tie živočíchy,  ktoré sa ladne a doslova zázračne pohybovali medzi prstami. Fascinoval  nás ten pocit zvláštneho dotyku, pohybu, nie slizkého, ale "zázračného". Nás dvoch polobláznov priťahovali tieto zvieratá bez nôh krásou štruktúry kože, pohľadom očí (podľa niektorých ľudí vraj hypnotizujúcim) a tiež zvláštne kmitajúcim jazykom. To boli tie  chvíle, keď sme sa do týchto nádherných tvorov zaľúbili.
 
Pastelko
Rozhodnutie
Fascinovaní  z takýchto prírodných stretnutí sme spolu so synom navštívili niekoľko  ZOO na Slovensku aj v Čechách. S úžasom sme pozorovali najmä teráriové  expozície, obzvlášť tie s hadmi. Jedného pekného dňa sme sa vybrali na  výstavu teráriových zvierat. Keď sme na vlastné oči videli tú obrovskú  farebnú variabilitu užoviek červených a na vlastné ruky sme si vyskúšali  silu aj iných väčších či menších hadov ako našich lesných užoviek,  tak sme sa rozhodli, že si zadovážime hada. Zostávala samozrejme úloha,  aby toto naše nadšenie odsúhlasili aj iní rodinní príslušníci. Medzitým  sme si zohnali odbornú literatúru a popri jej študovaní sme si  informácie dopĺňali z internetu a nejakú tú dobrú radu sme dostali aj od  predavača z obchodu s plazmy a inými exotickými zvieratami. Viac-menej  sme boli rozhodnutí, že vyhovujúci had by mal spĺňať určité parametre.  Hlavne aby nebol veľmi veľký (v dospelosti do 2 metrov), nejedovatý, aby  nepotreboval nejakú špeciálnu registráciu na nejakom úrade, nebol útočný, čo najviac  kontaktný, proste dal sa pomenovať "had domáci". Po porade so spomínaným  predavačom sme dospeli k záveru, že by to mohol byť veľhad kráľovský (Boa constrictor),  nejaká menšia forma. Samozrejme sme chceli mláďa, aby sme na vlastné oči  videli ako rastie, dospieva, aby sa aj rodinní príslušníci aspoň trošku  stotožnili s tým, že bude v domácnosti nie bežný člen, ktorý keď je malý  nevzbudzuje až taký veľký strach a obavu.
Keď  bolo odsúhlasené,  že členom domácnosti môže byť had, tak hurá na  nakupovanie. Prvoradé bolo samozrejme terárium. Muselo spĺňať  najprísnejšie kritériá na bezpečnosť. Zásadná a hlavná podmienka pri  udelení súhlasu mať v byte hada bola maximálna bezpečnosť a nemožnosť  nekontrolovateľného pohybu obyvateľa terária po byte. Na cenu som  nepozeral. Kúpil som terárium podľa svojho najlepšieho svedomia a  vedomia, to najlepšie, čo sa dalo bežne komerčne zohnať na slovenskom  trhu. A hneď s myšlienkou, že v ňom za pár rokov bude žiť skoro 2 metrový had.  Samozrejme ďalší dôležitý doplnok bolo ohrievacie teleso. Na prvé dni  nám zapožičal elektrickú vyhrievaciu podložku spomínaný predavač. Ako  neskúsený nadšenci sme kúpili ako substrát hnedý terárijný piesok. Potom neskôr aj biely.
 
 
Časom sme pochopili, že síce je to pekné a efektné, ale trochu  nepraktické a trochu drahé. Po dobrej rade predavača sme ako nádobu na  vodu kúpili veľkú nerezovú misku na pitie pre veľkého psa. Zo začiatku  slúžila aj ako bazén, po čase už len ako napájadlo. Veľmi praktická vec s  dobrou údržbou. Hneď sme zabezpečili dekoračné drevo, ktoré bolo hlavne v  mladšom veku hada veľmi intenzívne využívané. Po rokoch už bolo pre neho malé a  aj obyvateľ terária trošku zlenivel. Samozrejme nemohol chýbať teplomer.  Ten prvý bol "obyčajný akváriový", neskôr digitálny a na jednej výstave  teráriových zvierat som kúpil teplomer aj s termostatom. Veľmi dôležitá výbava je aj pinzeta-kliešte na manipuláciu s  hlodavcami.
Konečne "doma"
Keď  prišiel "deň D" predavač nám domov doniesol krásne malé háďa. Malo asi  50 centimetrov, bolo hrubé ako prst dospelého človeka. Keď sme ho  kupovali, mali sme informáciu od nášho predavača, že ten náš má asi 6 mesiacov a samostatne prijíma potravu.  Nevedeli sme sa ho nabažiť. Všetko na ňom nás fascinovalo. Konečne sme  mohli kedykoľvek prežívať ten úžasný pocit, adrenalín, ktorý sme  si svojho času užívali na potulkách v prírode pri stretnutiach s našimi lesnými  užovkami. Syn mu dal meno Pastelko, lebo v latinskom mene má tiež  prívlastok pastel a bol to samec. V prvom rade sme si museli zaviesť  určité aj bezpečnostné pravidlá. Z osobných vlastných skúseností z  divými lesnými užovkami sme vedeli, že hadom vo všeobecnosti, keď sme  ich držali v rukách a keď sme chceli, aby nám v rukách zostali kľudné,  nerobia dobre rýchle a prudké pohyby. Je to logické, lebo had  inštinktívne reaguje na nečakaný rýchly pohyb vo svojom zornom poli. Buď  útokom na domnelú korisť, alebo útočno-obranným výpadom na  potencionálneho útočníka-nepriateľa. Prakticky je to jedno, lebo vždy pri tom  použije svoje zuby. 

 
Podľa možnosti netreba malého alebo aj veľkého hada  zbytočne dráždiť rukou, alebo inou časťou ľudského tela. Je to zbytočný,  nechcený a v konečnom dôsledku aj trochu bolestivý incident. S Pastelkom sa nám takéto incidenty stali sa celých 10 rokov tri. Dvakrát to bola identická situácia a stala sa synovi s odstupom 4 rokov, a zdôrazňujem bola to len a len ľudská chyba. Syn bez akéhokoľvek varovania a upozornenia o svojej prítomnosti vložil relatívne rýchlo a prudko ruku do terária s cieľom doplniť - vymeniť v napájačke vodu. Bol si istý tým, že Pastelko je relatívne ďaleko od misky s vodou a že aj v prípade prekvapenia nemá až taký veľký dosah, že by mohlo dôjsť k fyzickému kontaktu. Ale mýlil sa, došlo. Nemilo prekvapený obyvateľ terária v šoku vyrazil inštinktívne voči niečomu pohybujúcemu sa neprimerane rýchlo v jeho komfortnej zóne a až tak veľmi rýchlo, že to na neho pôsobilo príliš nekomfortne. Na veľké prekvapenie syna v oboch prípadoch došlo len k varovnému uhryznutiu. Našťastie Pastelko má malé zuby, asi tak veľké ako malé mača. Sú ale nesmierne ostré. Na ruke syna zostala malá rana, z ktorej mu neveľmi tiekla krv. Po ľahkom ošetrení a umytí vodou sa krvácanie zastavilo. Obidva incidenty nemali vôbec charakter útoku na korisť. Pastelko vyrazil, uhryzol a hneď sa prudko stiahol. Čo sa chápe asi veľmi ťažko, že ihneď v tom momente ako uhryzol si pravdepodobne uvedomil, že to, do čoho zahryzol bola ľudská ruka. Hoci si myslím, že on to za ruku nepovažuje, skôr za nejaký subjekt, ktorý sa ho občas dotýka a je mu to zvyčajne príjemné, respektíve zvykol si na to. Teda na syna to tak zapôsobilo. Mal dojem, že v očiach hada sa zračilo nemé ospravedlnenie, že to nechcel spraviť, a bol to len omyl, ktorý ho mrzí. Proste keď dlhodobo pozorujete hada, ku ktorému si vytvoríte nejaký povedzme priateľský vzťah vnímate a prevažne správne vyhodnocujeme jeho signály tela, ktorými prejavuje svoje pocity a nálady. Pri zaregistrovaní koristi sa mu v očiach bojovo zaiskrí, pri nechcenej manipulácii má v očiach otázku čo mi to robíš, pri sprchovaní  niekedy pohoda, inokedy daj pokoj. V tomto prípade prepáč! Vyzerá to nenormálne čo tu opisujem. Dávam však do pozornosti, že sú to myšlienky a názory dvoch "polobláznov", ktorí sa zamilovali do hadov a niektoré veci vnímajú možno prehnane. Ďalším dôležitým  pravidlom je, že po každom otvorení terária je potrebné ho vždy a  bezpodmienečne dokonale a správne zavrieť. Hlavne vtedy, keď je vo  vnútri Pastelko. Našťastie uzatvárací mechanizmus na tom našom teráriu  je jednoduchý, praktický a ľahko ovládateľný aj deťmi. Tretí incident sa stal môjmu vnukovi, ktorý pravdepodobne nečakane a rýchlo prešiel rukou Pastelkovi popred hlavu v takej blízkosti, ktorú už on vyhodnotil ako nepríjemnú a z jeho pohľadu až nebezpečnú a rafol vnuka do líca. Tiež to bolo len také jemné upozornenie, že: "toto sa mi nepáči". Z Pastelka vôbec nešla nejaká agresivita. Po uhryznutí, asi po 10-15 sekundách vznikla na líci vnuka kvapka krvi ako špendlíková hlavička. Budem sa opakovať, nič to nie je a opäť to bola chyba človeka! Malé psíča alebo mačiatko dokáže podstatne viac dohrýzť a doškriabať ruky a iné časti tela pri hraní sa človekom. Všetkých návštevníkov, ktorý chcú obdivovať nášho Pastelka ja, alebo aj syn dôrazne upozorňujeme a vysvetľujeme im, aby za žiadnych okolností, keď držia v ruke hada nerobili s ním prudké pohyby a hlavne aby mu priamo popred oči zbytočne nerobili žiadne pohyby. Väčšinou tí, ktorí sa odhodlajú ho zobrať do ruky sú čiastočne v napätí a strnulí takže s nimi nie je žiaden problém. Na počudovanie väčšina malých či väčších detí nemá žiadne zábrany a predsudky. Pastelka sa neboja a nerobí im problém sa s ním "pohrať".
Prvá myš
Prvá  živá myš prišla k Pastelkovi na návštevu na druhý alebo tretí deň od  jeho nákupu. Bola to láska na prvý pohľad. Pastelko sa do nej zúfalo a  bezhlavo zaľúbil. Bola doslova na zjedenie. Po vložení myši do terária  sme si chceli prvý lov nahrať na mobilný telefón. Nevedeli sme si to  predstaviť, tak sme sa pripravili ako sme vedeli. Mobil v ruke, myš v  teráriu na jednom konci, nič netušiaci had v opačnom rohu. Zo začiatku  sa nedialo nič. Prekvapená a trochu zmetená myš sa najprv veľmi  nehýbala. Čuchom a pohľadom zisťovala, kde sa nachádza. Bolo to pre ňu  nové neznáme prostredie. Pastelko za pár sekúnd po vložení myši do  terária zmeravel, spozornel, začal intenzívne vyplazovať a kmitať svojim rozoklaným jazykom. Dlhé minúty sa prakticky nič nedialo.  Myška sa postupne osmeľovala, začala nesmelo chodiť po "svojej" časti  terária. Močom a trusom si začala značkovať ňou objavené nové životné  prostredie. Ba pustila sa do vlastnej kozmetickej úpravy a upravovala si srsť. Pastelko sa  zatiaľ dostal do "bojovej" nálady lovca. Snáď to po čase začne vnímať  každý chovateľ hadov, že v tom momente, ako had zaregistruje korisť tak  ihneď zmení svoj ležérny a flegmatický postoj k svojmu okoliu.  Pastelkovi sa "zaiskrilo" v očiach. Postupne sa začalo jeho stočené telo  narovnávať, pomaly takmer nebadane pohybovať v smere, kde sa hýbala  nič netušiaca myš. Jeho pohyb bol takmer nespozorovateľný, s rýchlosťou možno milimeter za  niekoľko sekúnd. Keď sa myš zastavila, alebo sa pri svojom nesmelom  pohybe "schovala" za dekoračné drevo Pastelko zastavil svoj pohyb a len  občas zakmital jazykom, aby sa presvedčil o stálej prítomnosti koristi.  Trvalo to viac ako pol hodinu kým sa tí dvaja stretli. Ruka s mobilom,  na ktorý som nahrával prvý živý lov hada v mojom živote ma začala po  čase bolieť a tŕpnuť. So synom sme sa snažili inštinktívne nehýbať, aby  sme hada zbytočne nerozptyľovali rušivými pohybmi. A potom to prišlo.  Myška sa čím ďalej tým viac osmeľovala v pohybe a v spoznávaní nového prostredia až sa nakoniec navzájom stretli a priblížili  tak blízko k sebe, že si mohli dať bozk. Zo strany Pastelka to bol bozk  smrti. Tak rýchlo a nečakane zaútočil, že sme spolu so synom od  "prekvapenia, podvedomého strachu a napätia" len tak podskočili. Zo zmeravenej ruky mi  doslova vyletel telefón. V tej chvíli som nesledoval hada, ale vo  vzduchu letiaci telefón. Syn tiež v úľaku a šoku viac sledoval mňa a telefón ako  to, čo sa deje vo vnútri terária. Telefón sa po páde na zem rozpadol na 3 časti (batéria, kryt a samotné telo telefónu). Ako padol a pri tom tresol na zem, tak mi dvaja sme sa druhý krát mykli. Dobre sme sa potom na tomto našom  prvom pozorovaní lovu nasmiali. Telefón to našťastie prežil bez nejakej väčšej ujmy. Prakticky sme prvý lov nášho Pastelka  nevideli. Až tie jeho ďalšie lovy sme si užili v plnej kráse, keď sme  už vedeli, čo nás čaká. A mne to ostalo natrvalo. Každé kŕmenie hadov  je pre mňa obrovský zážitok-sviatok. Vždy kŕmim len živým krmivom.  Napriek tomu že viem čo sa stane, častokrát doslova so mnou hegne, keď had prudko zaútočí na  svoju korisť. Po kŕmení nechávam pána terária v kľude a ak to nie je nevyhnutne  potrebné, tak s ním zbytočne nemanipulujem. To je ďalšie zo základných  pravidiel, ktoré dodržiavam v súvislosti s hadmi.
Život v zajatí
Ja  som človek, ktorý chce zvieraťu v zajatí čo najviac spríjemniť a  zozvláštniť život. Beriem do úvahy to, že vo voľnej prírode, aby prežil akýkoľvek živočích musí používať mozog a svoje zmysli skoro stále naplno.  Samozrejme, v takom obmedzenom priestore ako je terárium to nie je možné. Preto  sa snažím takmer denne, alebo ako sa mi len dá, aspoň na chvíľu zobrať  obyvateľa terária na ruky. Mne osobne to robí veľmi veľkú radosť. Živočíšna sila hada má nabíja pozitívnou energiou. Nemôžem  tvrdiť, že každé vybratie hada z terária mu bolo príjemné. Niekedy syčí,  kladie odpor, chytá sa chvostom čohokoľvek vo vnútri, proste nemá na  mňa náladu. Nikdy sa však nestalo, že by ma pri takejto manipulácii  uhryzol. Každé zviera, v tomto prípade hada vnímam s veľkým rešpektom.  Vždy keď otvorím terárium hada oslovím menom a neustále na neho  rozprávam kľudným hlasom. Trochu na neho fúknem aby ma dostatočne  zavčasu zaregistroval a aby som ho zbytočne neprekvapil a nedostal do  stresovej situácie, pri ktorej by mohol reagovať nepredvídateľne a celú  vec by som nemal pod kontrolou. Myslím si, že ma nepočuje a je mu to  jedno či mu niečo rozprávam alebo nie. Skôr si myslím, že vníma  vibrácie, ktoré vzniknú pri rozprávaní. 

 
 Dodržiavam jedno z ďalších základných  pravidiel pri manipulácii s hadmi. Ak to nie je nevyhnutne potrebné  nejdem mu s rukou priamo proti hlave. Podľa možnosti sa ho dotknem na  inej časti tela tak, aby som ho dostatočne zavčasu "upozornil, že som  prišiel k nemu na návštevu". Ak ho chcem chytiť v oblasti hlavy, tak sa z  rukou opatrne a pomaly približujem z jednej alebo druhej strany jeho  hlavy. Podoberiem ho zospodu tela, aby cítil oporu a istotu a potom ho v kľude  chytám ďalej za telo aby som ho vytiahol. Praktická skúsenosť s hadmi je  taká, že najprv z terária nechcú ísť von a potom zase nechcú ísť dnu. K tomuto by som ešte chcel povedať, že s veľhadom kráľovským, ktorý má také veľkostné parametre ako má Pastelko (180-190 cm, 4 kg) sa veľmi dobre manipuluje. Človek cíti silu takmer divého tvora, ale na druhej strane nie je to nič strašné a aj dieťa vo veku 5-6 rokov s ním pohodlne manipuluje. Keď je had vonku z terária tak hneď reaguje na novovzniknutú situáciu.  Intenzívnym vyplazovaním jazyka vníma nové vône a prostredie. Niekedy mi vlezie pod oblečenie. Neviem či vie, kto som ja, skôr mám dojem,  že ma toleruje a pozná po pachu. Vie, že v mojej prítomnosti sa väčšinou  pre neho nedejú žiadne nechcené veci. Pravdepodobne mu je na mne  príjemne, lebo po čase snaha preskúmať nové prostredie sa skončí, had sa  ukľudní a omotaný okolo ruky, nohy, tela v oblasti hlavy a hrudníka  alebo vystretý na mojich nohách a hrudi vydrží dokonca "pozerať televízor"  niekedy aj 2-3 hodiny. Zvládne celý futbal alebo hokej. Potom je už asi  trochu "otlačený a preležaný". Začne hľadať novú polohu, miesto a to je  čas na návrat "domov" do terária. Keď mám dobrú náladu a je na to čas,  tak zoberiem hada do kúpeľne, kde ho osprchujem vlažnou vodou. Keď bol  mladší a menší, tak som ho nechával trochu si aj zaplávať. Keďže veľhad  kráľovský je zviera z tropických oblastí a v prírode naňho prší každý  deň, verím, že ak mu to nerobí doslova dobre, tak kúpeľ by nemal byť  pre neho nepríjemná vec. Hadov kŕmim tak, že keď sú malí, tak ich dám na  dekoračné drevo a korisť sledujú ako z pozorovateľne. Niekedy to drevo  dám do vane s vodou. Najprv pustím hada. Ten po doplávaní na drevo si nájde pohodlnú polohu. Potom tam  púšťam korisť. Po zaregistrovaní pohybujúcej sa potenciálnej potravy sa had v okamihu dostáva do pozície lovca. Tým, že okolie tvorí voda, sa mu situácia komplikuje a stáva zložitejšou, ako keď je na suchu v teráriu. Had musí skúšať doslova špekulovať ako uspieť. Niekedy, keď sa mi nepodarí v obchode s chovateľskými potrebami kúpiť korisť adekvátne veľkú k veľkosti hada a teda korisť je  relatívne malá, tak dávam naraz do terária dve, výnimočne tri myšky alebo potkanov. Som zástancom filozofie, že radšej nakŕmim s väčšou korisťou a s menšou frekvenciou ako s malou korisťou a častejšie. Neobyčajným kŕmením vznikajú situácie, ktoré oživujú  stereotyp života obyvateľov terária, ktorých chovám. Lov hada a konzumácia ním  ulovenej koristi je podľa mňa obrovský zázrak prírody. O tom budem písať  v ďalšom článku.
Kŕmenie
Z  Pastelka sa stal po 10 rokoch krásny domáci had - veľhad kráľovský. Po  osobných dlhoročných skúsenostiach používa syn ako substrát noviny v niekoľkých vrstvách alebo aj reklamné letáky. Osvedčilo sa to ako hygienická, a  efektívna forma "substrátu". Je to odporúčané aj v solídnej literatúre.  Dobre a rýchlo sa s novinami manipuluje, sú hygienicky nezávadné a  Pastelkovi je to pravdepodobne jedno. Na zvliekanie kože používa dekoračné drevo. Síce  nemá v teráriu bazén s vodou, iba nerezovú misku pre veľkého psa, ktorá  slúži ako napájačka, ale jeho potreby tropického živočícha má zabezpečené  kúpaním resp. sprchovaním niekoľkokrát do mesiaca. Keďže je veľký  180-190 cm a váži okolo 4 kg frekvencia kŕmenia závisí od veľkosti  potravy. Morské prasiatko alebo potkan vo veľkosti 500-700 gramov ho  zasýtia na 2-3 mesiace. Dúfam že touto informáciou nepobúrim žiadneho  odborníka a ani žiadneho ochrancu práv zvierat. Veľhad kráľovský nie je  veľmi pohybovo aktívny živočích. Nemá veľkú spotrebu energie hoci počas dňa sa vždy trochu pohybuje. Podľa  informácií ktoré získavame pri výstavách teráriových zvierat a tiež od  priateľov a známych, ktorí chovajú hady je to bežná prax. 
Keď bol malý a rástol, tak sme ho kŕmili s frekvenciou 2-3 týždne. Občas sme mu spravili prestávku aj 5 týždňov, aby mu trošku vytrávilo. Je pravda, že veľhady sú ako hrdza. Dokážu zožrať všetko a relatívne rýchlo. S odstupom 3-4 dní je had schopný zjesť opakovane plnohodnotne veľkú korisť. Potom hrozí obezita a pri častom prekrmovaní aj zdravotné problémy. Našťastie nám sa nič také nestalo a za 10 rokov sme s Pastelkom nemuseli ísť ani raz k veterinárovi. 

 
Dôležitá vec je tiež kupovať živé krmivo od osvedčených predajcov. Myslím si, že sa neoplatí šetriť a zohnať niečo lacné alebo dokonca z voľnej prírody. Podľa mňa by hrozila kontaminácia nejakým vnútorným alebo vonkajším parazitom alebo chorobou. Určite je efektné príležitostne dať hadovi možnosť sa "poprechádzať" vonku po trávniku, alebo pošplhať si po nejakom strome. Fotografie z takéhoto prírodného prostredia sú určite pekné, možno aj ten had by to mohol vnímať pozitívne, hoci o tom pochybujem, ale môžem sa mýliť. Nejaký vnútorný hlas mi však našepkáva, že to asi nie je správne. Naše hady, ktoré žijú už niekoľkú x-tú generáciu v zajatí pravdepodobne stratili schopnosť sa prirodzene brániť voči potencionálnych parazitom alebo chorobám. Mám obavy, že by sa im mohlo niečo stať. Možno je to zbytočný strach, ale znovu zdôrazňujem je to len môj osobný súkromný názor, ktorý nemusí byť správny. Že mám pravdepodobne dobrú úvahu, čo sa týka rizikových "prechádzok" vo voľnej prírode mi utvrdzuje fakt, že moje-naše hady nikdy neboli na žiadnej voľnej prechádzke po vonku a doposiaľ nemuseli využiť veterinárne ošetrenie a javia sa ako zdravé.
Teplota
Teplota je pre hada veľmi podstatná životná veličina, ktorá sa nesmie podceňovať. V literatúre a na internete som sa dočítal, že veľhady kráľovské vo voľnej prírode žijú na relatívne veľkom území ktoré siaha na severe od Strednej Ameriky (Mexiko) až na juh po Južnú Ameriku (sever Argentíny). Takže sú porne dobre prispôsobené rôznym životným prostrediam a podmienkam. Žijú na území, na ktorom je po celý rok pomerne teplo. Teplota okolia a vzduch sa mení viac-menej cez deň a v noci ale určité výkyvy sú aj vplyvom striedania určitých ročných období, aj keď to nie je v ich prirodzenom prostredí také výrazné ako tu v strednej Európe. Potrebujú v teráriu teplú zónu a studenú zónu. Teplá zóna sa vytvorí ohrievacou podložkou, žiarovkou alebo nejakým iným druhom výhrevného zariadenia. Ja používam elektrickú ohrievaciu podložku, ktoré je na "nožičkách" pod sklom terária. Zaberá asi 2/5 plochy dna terária. V studenej zóne sa nachádza miska s vodou a dekoračné drevo. Hady sú také fenomenálne živočíchy, že podľa svojich životných potrieb si vedia vybrať prostredie so správnou teplotou tak, aby ich telesná teplota bola vyregulovaná na ideálne hodnoty ako to v ten ktorý čas dňa potrebujú. Keďže sú to živočíchy, ktoré si nevedia udržať stálu telesnú teplotu premiestňujú sa striedavo z teplej do studenej zóny. Za 24 hodín sa takto striedavo nachádzajú na rôznych miestach. Sami vedia, čo je pre nich najlepšie. Spomínanú podložku mám pripojenú na spínacie hodiny, ktoré cez noc vypnú elektrinu do podložky. Tým vytvoria v celom vnútornom priestore terária chladnejšie prostredie na 22-23 stupňov Celzia. Cez deň zapnú elektrinu v podložke a v priestore nad podložkou je teplota 26 stupňov Celzia. Občas rukou kontrolujem sklo nad podložkou a keď je to cez deň, tak je príjemne teplá.
Tá "vôňa"
Výmena vody sa  robí podľa potreby 2-3 krát do týždňa. Je to dôležitá vec, aby mal obyvateľ terária prístup k čerstvej a čistej vode. Keď bol Pastelko menší, tak sa mu občas  podarilo vyprázdniť sa do misky s vodou. Ako dorástol do súčasnej, dospelej veľkosti  už to nerobí. Očistenie terária po vyprázdnení hada je podľa mňa jediná  nepríjemná činnosť spojená s chovom hadov. Treba to vykonať neodkladne,  hneď ako spraví had svoju potrebu. Spravidla sa vyprázdni asi po 2 týždňoch od kŕmenia, ale často je to pohyblivé. Možno to závisí od toho, či ho po kŕmení beriem na ruky a ako často. Ak sa mu pohýbu črevá a "je akože" pomerne aktívny v pohybe, tak sa vyprázdni niekedy aj po 7-10 dňoch. Možno interval od kŕmenia po vyprázdnenie závisí od veľkosti a množstva potravy, veku a možno aj pohlavia hada. Ak to nie je nevyhnutné, tak hada týždeň po kŕmení nezvyknem brať na ruky. Väčšinou má ešte 4-6 dní od kŕmenia nestrávenú potravu a doslova hranatý hrb v bruchu. Potom, keď už začne tráviť, je manipulácia, myslím si pre obyvateľa terária komfortnejšie. "Vôňa" hadích exkrementov je veľmi výrazná.  Keď je terárium v byte alebo v dome, tak veľmi rýchlo zistíte, že sa jeho obyvateľ vyprázdnil.  Ja postupujem tak, že hada vyberiem z terária, osprchujem ho, položím na  stoličku, na ktorej je zvyknutý "oddychovať" a nerobí mu problém na nej  spočinúť aj niekoľko hodín. Trošku sa na nej popreplieta a viac-menej  nemá žiadnu tendenciu z nej odísť na prieskum okolitého prostredia. Veď načo aj? Brucho má plné, nájde si pohodlnú polohu, má komfortnú teplotu okolia, tak sa natiahne a odpočíva. Občas vyplazí jazyk, lenivo ním pokýve a myslím si, že keby mal na očiach viečka, tak ich zažmúri a podrieme si. Následne vyhodím a vymením všetok substrát v mojom prípade noviny. Umyjem misku s vodou, dekoračné drevo a sklené steny a dno terária. Samozrejme len čistou vlažnou vodou bez akýchkoľvek čistiacich či dezinfekčných chemikálií. Niekedy sa had vyprázdni na jeden šup, inokedy sa stáva, že sa vyprázdňuje v priebehu niekoľkých dní. V takom prípade najprv  uvoľní "predjedlo", potom za 2-3 dni "hlavné jedlo" a niekedy za 3-4 dni  ešte nejaký zbytok. Vždy z hygienických dôvodov je bezpodmienečne  potrebné vymeniť všetok substrát. Preto výmena celého substrátu, keby sa jednalo o drevenú štiepku, piesok alebo iný materiál ide  trochu do peňazí. Exkrementy sú väčšinou v pevnej forme. Hady majú svoj  metabolizmus prispôsobený tak, že v prípade nedostatku vody tekutiny  čerpajú najmä z potravy, ale keď majú možnosť, tak sa určite radi napijú. Púštne  hady predpokladám získavajú tekutiny len z potravy. Občas sa stáva, že  dospelý had popri pevnej zložke exkrementov má aj relatívne veľkú a objemnú tekutú zložku. Neviem to vysvetliť čím to je. Možno je to znak času párenia, možno forma značkovania teritória, ale v každom prípade sa novinový papier javí ako veľmi praktická a efektívna forma podkladu, ktorá dokáže absorbovať veľa tekutín.
Zvlek
Ďalšia veľmi zaujímavá vec, ktorá je súčasťou hadieho života je zvliekanie kože. Pred tým, než sa to stane sa obyvateľovi terária zakalia - zamliečia oči. Zapríčiní to tekutina, ktorá je jemne mliečna a vytvára sa pod celou kožou, ktorá na niekoľko dní zostane matná, ale najlepšie je to viditeľné na očiach. Po pár dňoch sa tekutina vstrebe do kože a potom príde čas zvliekania. Vznikne presná kópia kože hada len otočená naruby. Pred zvliekaním je veľmi dobré a prospešné, aby sa hadovi zvlhčila koža. Podľa možnosti buď kúpaním, sprchovaním alebo rozprašovačom priamo v teráriu. Potom býva zvliekanie bezproblémové a koža sa stiahne pekne v kuse. Niekedy sa koža potrhá a zvlek je nepekný - nedokonalý. Pri tomto životnom procese sa okrem iného regeneruje poškodená koža. Keď je had menší a kŕmi sa častejšie a rastie do dĺžky, aj túto činnosť vykonáva s väčšou frekvenciou. Ako som už vyššie v texte písal, ja kŕmim hadov len živým krmivom. To obsahuje všetky zložky výživy, tekutiny, vitamíny, proste všetko. Veľmi zriedkavo sa stane, že hlavne potkany málokedy myši pohryzú loviaceho hada. K tomu dôjde vtedy, keď útočník nechytí korisť za hlavu ale niekde za telo. Zvyčajne v momente, keď doťahuje slučky okolo tela koristi a tá má čas a dostatočne veľký manipulačný priestor na obranu, keď je telo útočníka v bezprostrednej blízkosti pri zuboch, tak príde k takému nechcenému incidentu. Z bezpečnostných dôvodov vždy dohliadam pri kŕmení na to, aby som dal na hada pozor, keby sa náhodou stalo, že iniciatívu útoku by prevzala korisť. Našťastie sa nám to ešte nikdy nestalo. Nemôže sa stať, že po vložení živej potravy do terária by človek odišiel a nedohliadol minimálne na úspešné ulovenie a usmrtenie koristi. Byť vždy pri kŕmení a dávať pozor je jedno z ďalších a zásadných pravidiel, ktoré bezpodmienečne dodržiavame. Kŕmenie považujem za jednu z najzaujímavejších aktívnych životných činností hadov a preto prirodzene si to nenechám ujsť. Na vec pozerám tak, že je to osud predátora, ktorý musí aj v prírode prijať určité rany - "život je boj". To sú tie chvíle, ktoré ma neskutočne fascinujú. Hady ak sú zdravé a v dobrej fyzickej kondícii asi vo všeobecnosti majú veľmi dobrú schopnosť regenerácie zranení. Po prípadnom incidente, keď dôjde k nejakému poraneniu hada, tak si zapíšem, kde došlo k poraneniu. To pre prípad, že by sa vyskytol nejaký problém a bolo by potrebné riešiť vec u veterinára. Za 10 rokov, čo chovám-chováme hady sa ešte nikdy nestalo, že by sme museli ohľadne nejakého zranenia, ktoré by vzniklo pri kŕmení vyhľadať a niečo riešiť u veterinára. Pastelko a všetky hady, ktoré som choval a chovám útočia už od malého mláďaťa na korisť s brutálnou silou a so snahou nedať koristi šancu na útek alebo na nejakú možnosť prípadnej odvety a možnosti spáchať mu nejaké vážnejšie zranenie. Po troch zvlekoch už nemá had ani stopy po prípadnom poranení. Po prvom je na poranenom mieste viditeľná jazva, ktorá sa po druhom zvleku evidentne zmenší a po treťom už len podľa záznamu odhadujem, kde bolo spôsobené zranenie.

 
Kalendár
Neoddeliteľnou súčasťou seriózneho chovu hadov, je zaznamenávanie si ich určitých základných životných situácií. Patria sem kŕmenie, vyprázdňovanie, zvliekanie, párenie, odmietnutie potravy, incident (uhryznutie), útek z terária, návšteva veterinára, poranenie korisťou pri kŕmení, zvláštne správanie a iné. Môže sa viesť nejaká forma denníka v zošite alebo v počítači. Ja osobne mám zo stolového kalendára oskenovaný prehľadný celý rok. Do neho si značím vyššie spomenuté udalosti. Na tie najzákladnejšie (kŕmenie, vyprázdňovanie, zvlek, incident) mám stanovené rôzne značky vyznačované odlišnými farbami. Pod to si chronologicky píšem podrobnejšie dôležité udalosti, ktoré sa nedajú vyjadriť značkou k nejakému dňu. Napríklad, že bol had pri kŕmení v určitý deň pohryzený za treťou škvrnou za hlavou z pravej strany. To pre prípad, že by došlo k nejakému nezvyčajnému správaniu chovanca a pri návšteve u veterinára by to mohla byť dôležitá informácia. V samostatnom odstavci si vediem záznamy o hmotnosti a dĺžke. Tieto merania vykonávam niekoľkokrát do roka. Takto je to relatívne prehľadné a ľahko zrozumiteľné.